V tejto sezóne mi trošku chýbala nejaká poriadna výzva. Predsa to, že zvládnem v rámci pretekov polmaratón alebo maratón je viacmenej jasné. To ako to zvládnem po taktickej alebo rýchlostnej je síce už menej isté, ale to na veci nič nemení. V polovici júla sa v sobotu v rámci veslárskeho areálu Oberschleissheim pri Mníchove mal konať inline polmaratón, ktorý sa mal okrem iného počítať aj do rakúskeho inline pohára (jedná sa o tzv. crosswertung – jeden nemecký pretek v blízkosti rakúskych hraníc je započítaný aj do rakúskeho pohára a jeden rakúsky pretek je započítaný aj do Bayern inline cup ). Kedže by sa do pohára mali počítať 4 z 5 najlepších výsledkov a jeden pretek som už z rakúskeho pohára vynechal, Mníchov by bola škoda vynechať. Ozajstná výzva ale nasledovala v nedeľu. To sa mali konať majstrovstvá nemecka na dlhú trať, konkrétne na 100km. Ísť v sobotu polmaratón by stačilo samo o sebe. Pridať k tomu ešte 100km pôsobilo ako poriadna výzva. Spýtal som sa na to Dušana a ten s tým, že on na také blbosti je, pritakol a výlet do Mníchova bol na svete. Na poslednú chvíľu sa k nám ešte pridal aj Tibor.
Ako sa termín preteku blížil, predpoveď počasia sa zhoršovala. Celé to vyzeralo na upršaný víkend, čo ma teda veľmi netešilo. S teóriou, že predsa nemôže pršať úplne celý víkend a z dvoch pretekov snáď výde počasie aspoň na jednom sme sa do Mníchova vydali bez obáv. V sobotu sa cestou do Mníchova predpoveď ešte držala. Na obed sa ale predpoveď úplne potvrdila a vytrvala až do začiatku preteku o 13:30. Mierny dážd striedali prietrže mračien a my už sme sa viac menej zmierili s tým, že polmaratón absolvujeme na mokrom. Trať viedla okolo veslárskeho areálu. Mala teda obdĺžnikový tvar a dĺžku cca 4,9km. Asfalt bol síce drsnejší, ale trať bola celkovo veľmi dobrá. V mieste cieľa bola ale krátka rovinka (cca 200m úsek) vydláždená kamennou dlažbou. Tá bola v daždivom počasí extra šmykľavá.
Na štart polmaratónu sme sa presunuli niekde do 3/4 trate, tak aby sme po odkrúžení 4 celých kôl odjazdili presný polmaratón. Konkurencia nebola na nemecký pretek nijako extra veľká. Na prvý pohľad som dokázal identifikovať len pár z videnia známejších tímov. Po štartovacom výstrele sa začalo pretekať, avšak okrem ostatných súperov bolo treba dávať pozor aj na nástrahy mokrej trate. Po absolvovaní prvej rovinky sme sa nahrnuli na klzkú zámkovu dlažbu. V tejto časti som bol bez akéhokoľvek gripu alebo priľnavosti pri odraze. Kedže som do zákruty vchádzal opatrnejšie ako väčšina, stratené manko som si musel dobehnúť. Tempa sa na začiatku ujali skôr vytrvalostnejšie založení pretekári a prvé dve kolá sa skôr vyčkávalo. Snažil som sa nájsť si vhodnú pozíciu v prednej časti balíka, ale kedže sú nemeckí pretekári sústredení skôr v tímoch, svoje pozície si v balíku držali zubami, nechtami až som chvíľami nadobudol pocit, či som sa náhodou nejakým nedopatrením nedostal na Majstrovstvá Sveta. Napokon som si pozíciu v prednej časti balíka predsa len našiel a snažil som sa naznačiť aj Duškovi, že by sa mal presunúť viac dopredu, kedže zozadu ťažko zachytí prípadný nástup. Duško to odkladal a napokon sa mu to naozaj nevyplatilo. Dvaja členovia Skate Club Allgau sa vydali na ostrý únik, moja reakcia nebola zrovna najrýchlejšia a vydal som sa na prenasledovanie. Napokon sa mi žiaľ nepodarilo vyvinúť dostatočnú rýchlosť na to, aby som dvoch unikajúcich docvakol. Kedže som ale dúfal, že to hádam tak dlhú časť závodu nevydržia nepoľavil som a nevzdal som sa. Ťahal som ďalej. Z hlavnej skupiny sa ma chytil jeden tímový korčuliar Skate Club Allgau a ešte jeden z neznámeho tímu. Po prvom pokuse o prestriedanie som zistil, že zle je. Korčuliar, ktorý bol súčasťou klubu unikajúcich nebol ochotný ťahať. Zostali nám dve možnosti, buď to vzdať, lebo máme medzi sebou záškodníka a zaradiť sa spať do hlavného balíka alebo makať, striedať sa vo dvojici a záškodníka tolerovať a nechať ho viezť sa za nami. Zvolili sme druhú možnosť. V ťahaní sme sa striedali len dvaja. Hlavný balík sa ale nevzďaloval, náskok sme si udržiavali tak v rozmedzí 200-600m. Správne bolo asi to, že sme sa spočiatku viac zameriavali na dobehnutie unikajúcich ako na udržanie náskoku. Takto sme napokon vydržali celý zvyšok polmaratónu až do konca, kedy sa k nám hlavné pole nebezpečne priblížilo. V posledných 300m mi bolo jasné, že proti niekomu kto nám nepotiahol ani meter nemáme žiadnu šancu a tak si dotyčný vedľa nás pár krát preložil a elegantne ladným krokom došpurtoval do cieľa. Popritom som si povedal, že by ani 4 miesto nemuselo byť zlé a tak som v poslednej časti ušetril nejaké tie sily a napokon som úspešne špurtoval na 4. mieste. Dráma sa za nami odohrala naozaj tesne, keď balík šprutoval len 3 sekundy za nami. To čo sa niekedy dá získať len v cieľovom špurte nás napokon delilo od hlavného balíka, vcelku napínavé!
Výsledky preteku nájdete na tomto linku. Neskôr nasledovali aj tímové preteky. Tých sme sa nezúčastnili. Šetrili sme sili na 100km.
Spokojní po mokrom preteku, živí a zdraví sme sa večer s vedomím, že dva dni po sebe snáď pršať nebude vybrali doplniť energiu do „pivnej záhrady“ v dedine, kde sme boli ubytovaní.
V nedeľné ráno sme mali budíček okolo 6:00 a opäť lialo ako z krhly. Z predchádzajúceho dňa som už bol asi zocelený a tak som to vzal športovo. A hlavne, 100km trvá dostatočne dlho na to, aby sa počasia viac krát zmenilo. Po raňajkách sme sa teda opäť vydali na miesto preteku. Cestou bolo kupodivu všetko suché. Aby sme sa ale príliš neradovali, hneď ako sme vošli do veslárskeho areálu sa opätovne spustil lejak. Ten síce prestal cca 1 hod pred štartom, ale s vyschnutím trate to nevyzeralo optimisticky. Kedže sa na tak dlhý čas počasie len ťažko predvída, všetci v podstate zvolili štandardné kolieska. Žiadne varianty na mokro sa nekonali.
Napokon sme sa pripravili na pretek, trať bola stále mokrá, ale vyzeralo to už optimistickejšie. Svorne sme si vypočuli nemeckú hymnu, kedže sa jednalo o Majstrovstvá Nemecka na dlhej trati a následne sme sa spolu so štartérom presunuli na štart, kde sme boli rozdelení na jednotlivé kategórie. Naša hlavná kategória štartovala ako prvá. Hneď po štarte to napálil jeden korčuliar v Sebamed Powerslide drese naplno. Uf, to ma vcelku prekvapilo. Pod kombinézou som mal na stehne väčší energetický gél a ten mi začal vyskakovať von. Na poslednú chvíľu som ho zachytil a hneď som sa vydával na prenasledovanie unikajúcich. Napokon sa mi ich podarilo docvaknúť a riziko bolo zažehnané. Vykryštalizovala sa nás skupina asi 9 korčuliarov. Boli tam 3 členovia zo Skate club Allgau (jeden nemal tímovú kombinézu, takže bol v utajení ), 3 chalani z Blau Gelb Gross Gerau, jeden zo Sebamed Powerslide, ja a Duško. Duško nás po pár kolách pustil, pretože sa mu tempo zdalo privysoké. Trať napokon ostala mokrá len počas prvého kola z 20. Tempo sa ale ani po prvom kole neustálilo. Korčuliar z Powerslide robil nástupy prakticky v každom kole. Žiaden z nich nebol problém zachytiť i keď ma to nestálo málo úsilia. Keď sa nám zdalo, že mu snáď už úplne prepína, tak nejako interne sme sa v skupine dohodli, že veď ho nechajme, 100km hádam nechce ísť sám. A tak aj bolo. Od tohto bodu spravil ešte dva nástupy a v oboch prípadoch sme ho elegantne dobehli bez nadmerného zvyšovania tempa. My sme teda šetrili energiu a on sa asi vybláznil. Jediné, čo som vedel bolo to, že vždy musí nastúpiť sám, pretože ak by sa s niekým spolčil, bol by ten nástup až priveľmi nebezpečný. V miernej skrumáži potom opäť nastúpil, po pár sekundách ho nasledoval víťaz polmaratónu z dňa predtým. Ja som zareagoval oneskorene a napokon sa mi ich nepodarilo dobehnúť. Napokon obaja unikajúci spojili sily a pokračovali v doteraz nejúspešnejšom nástupe. Po chvíli sa nám dokonca vzdialili z dohľadu a ja som si začal vyčítať, že sa mi opätovne podarilo zaspať. V ťahaní sme sa v balíku striedali, žiaľ nie každý ťahal rovnakým dielom, ale darilo sa nám udržať aspoň aké také tempo. Medzičasom z našej skupiny odpadol najslabší člen klubu z Gross Gerau. Po cca 3 ďalších kolách sa pred nam zjavil doslova „vykapatý“ člen Skate Club Allgau. Hehehe, tak toto ma fakt potešilo. Jeho tímový kolega (v inej kombinéze) nám celý čas nechcel potiahnuť, takže to vyzeralo pomerne zúfalo. To, že sú v jednom tíme som sa dozvedel až neskôr. Na druhej strane mu ale treba priznať dobrú tempovú vytrvalosť. Keď sa nejednalo o stíhanie jeho tímavého kolegu, vedel vcelku pekne potiahnuť. Sebamed Powerslide ostal vpredu v úniku. Ja som sa zatiaľ pár krát rozčúlil nad dvoma chlapcami zo Gross Gerau. Ani jeden veľmi nemal totižto záujem potiahnuť. Pri polmaratóne to ešte dokážem ako tak prekusnúť, ale na 100km? Ponúkať sa na tak dlhej trati s ťahaním je vcelku na porazenie.
Tak sme sa tak až po nejaký ten 70km striedali, ale potom tak nejako všetkým došlo. Nikto nechcel ťahať ani za svet. Toto ma trošku desilo, pretože po trápení zo slovenských pretekov kde sa nikomu nijako nechce ťahať som sa toho bál. Preto som za to vzal vždy keď ostatní prestali ťahať. Po 70km v nohách som nerobil žiadne extra dravé nástupy, jednoducho som si ťahal svoje tempo. I keď ťahať som vždy začal tak, aby sa na mňa ostatní nezavesili úplne bezprostredne a neťahali sa za mnou okamžite. Takto sme ešte prešli pár ďalších km. Pri niektorých potiahnutiach ma súperi dokonca nechali trošku poodísť. Vždy ma ale okamžite docvakol korčuliar z Gross Gerau. Ako inak, bol to samozrejme ten čo celý čas nič nepotiahol. Pri ďalšom pokuse potiahnuť som si vytvoril hneď drobný náskok, môj prenasledovateľ mi ale bol v pätách a ja som si povedal, že to skúsim. Skúsil som potiahnuť ostrejšie. Napokon sme naozaj ostali len dvaja a hlavná skupina vyzerala tak, že nášmu nástupu príliš neverí. Potiahol som cca 1km a potom som sa obrátil na spolu-korčuliara z Gross Gerau, vravím mu: „potiahni“ a on mi odpovedal rezolútne: „nie“. Logicky som sa spýtal prečo. Prišla odpoveď, že on je šprintér. „No zbohom“, toto už poznám. Tiež mi povedal, že to nemá zmysel, kedže nás aj tak neskôr dobehnú. Do cieľa vtedy ostávalo „len“ 20km. Tak som mu povedal, že sa náš náskok predsa zväčšil a keď budeme spolupracovať, tak to máme šancu udržať, len to treba skúsiť. Na to mi odpovedal, že no dobre tak sa striedajme. To ma dosť šokovalo, vôbec som nečakal, že niekoho kto je takto orientovaný prehovorím na spoluprácu :)) . A tak sme sa začali podstivo striedať, ťahali sme čo to dalo a zo všetkej energie čo nám po 80km ostala. Po chvíli prišla ale nová motivácia. Zistili sme, že unikajúci člen Powerslide Sebamed tímu sa vezie za druhý balíkom korčuliarov, ktorým dal medzičasom celé kolo. Škoda, že vďaka komentátorovi sa udajne vedúci pretekár o nás dozvedel a tak si zvyšok musel odmakať sám a opustiť predbehnutý balík ešte pred naším príchodom. Môj spolupracujúci kolega si dal za cieľ tento balík dobehnúť. Keď sme ho dobehli, tempo sa mi zdalo fakt dosť pomalé. Jazdec z Gross Gerau ale vyzeral uspokojene, dal mi high five a na moju výzvu, že musíme makať ďalej odbil len úsmevom s tým, že on ostáva. Tak ja som si povedal, že si teda šáhnem sám a posledných 10km som svojim tempom pokračoval. Tempovo som na tom bol pomerne dobre. Tu som cítil všetky tie tempové tréningy keď som trpel za bicyklom. Predposledné kolo bolo dosť ťažké, ale podarilo sa mi aj samému udržať fajn tempo. Posledné kolo bola už len snaha o udržanie akej takej frekvencie a veľké množstvo vystierania boľavého chrbta. Keď som sa blížil do cieľa, predpokladal som, že vysledný čas bude asi niečo cez 3hod. Cieľ som napokon preťal v čase, ktorý zahlásil komentátor: 3:00:00. Wow, že to stihnem takto dobre som naozaj nečakal. Minuloročný víťaž Pascal Ramali mal 2:54. Hodil som sa do trávy a cca 15min som sa nemohol postaviť, pretože pri akomkoľvek skrčení nôh som dostával kŕče. Nakoniec ešte časomiera upravila môj čas na 2:59:59.70 ,takže som oficiálne dal 100km do troch hodín. Duško prišiel do cieľa v druhom balíku a Tibi splnil svoj cieľ a zo 100km si odjazdil 50km.
Po kliknutí na tento link si môžeš pozrieť výsledky. ,
Napadlo mi, že by mohol byť zaujmavý prehľad z môjho športtestera Polar.
Tu sú linky:
– 100km trať v nedeľu (GPS spraví pri tak dlhom zázname menšie odchýlky)
Zdroj všetkých fotiek/source: Skatemunich.de