Brno inline circuit alebo Masaryk wheel nie je nováčikom medzi korčuliarskymi pretekmi. V uplynulých dvoch sezónach mal ale organizačnú prestávku pre nabitý program automotodromu. Jedná sa o 5 hodinový tímový závod, kde sa preteká spôsobom štafety. Je na každom tíme aký spôsob striedania si vyberie, ale zväčša sa každý tím strieda po jednom kole. Posledný krát sme sa zúčastnili v roku 2012, tam sme poskladali slovenský tím a skončili druhý. V roku 2011 sme zvíťazili, to sme mali poskladali taký super medzinárodným tím, kde nás doplnil aj Mathieu Grandgirard z Rakúska a taktiež Petr Lochman z ČR. No a aby sme úplne zkompletovali históriu tohto skvelého podujatia, v roku 2009 sme vyhrali ako čisto bratislavský tím v zložení Sergej Fesenko, Vladimír Bystrianský, Peter Ambrus, Radoslav Cankov a Jaromír Ščepka. TO BOLO!
Ešte som sa nezmienil o jednej kategórii. Ak sa vám tímový pretek nezdá, ako dostatočná výzva, môžete samozrejme aj pretekať ako jednotlivec. Po Berlíne už vlastne o nič nešlo, dal som si pár dní pauzu, znova sa rozkorčuľoval a rozhodol som sa, že práve toto, by mohlo byť fajn ukončenie sezóny. Brnenský motodrom má dosť náročný profil. Po cieľovej rovinke mierne stúpa, potom vlastne celá trať klesá a na posledných 900m si to čo ste naklesali pekne vyšlapete. Konkrétne tuším 73m, čo sa nezdá ako veľa, ale je to fakt riadny stupak a ak idete solo, pár krát si vás počká.
Na jednej strane som vedel, že by som sa nemal odpáliť hneď na začiatku, 5 hodín je predsa hrozne veľa. Na druhej ale jazdou v balíku veľa ušetrím. Konkurencia v tímoch bola tento rok o dosť slabšia. Suverénne najlepší tím bol Bruslárna.cz, lenže niektorí chalani z tohto tímu sú na mojej úrovni alebo lepší a tak som vedel, že ak sa budú striedať po kole a pôjdu bomby, mal by som problém sa udržať. Plán bol teda nájsť nejaký pomalší tím a skúsiť sa zavesiť. V sólo kategórii sa nám napokon zišla vcelku slušná konkurencia. Martin Kuchař, ktorý dlhé trate obľubuje a pravidelne sa zúčastňuje aj Lužickej stovky, Matej Krupka jazdiaci za nemecký tím Tax Powerslide, Michal Král a napríklad aj náš Duško Čičmanec. Z našej výpravy sa pre sólo jazdu rozhodol aj Nino, pre ktorého toto bol v roku 2013 úplne prvý pretek, takže mal skvelú motiváciu na prekonanie samého seba a taktiež jeho kamarát Peťo.
Prvé kolo vlastne ani opisovať nemusím. Chalani totižto natočili video. Tempo bolo úplne v pohodičke, dokonca si myslím, že v neskorších fázach preteku to šlo dole kopcom ešte oveľa lepšie. Vzhľadom na menšiu konkurenciu v tímoch sme sa dokonca aj my ako sólisti dostali k ťahaniu.
Podmienky v priebehu kola boli asi takéto: celý okruh mal 5,4km .Celá cieľová rovinka bola po vetre. až do poslednej zákruty fúkalo proti a prejazdom poslednou nám luxusne fúkal vietor do chrbta. Potom začalo mierne stúpanie proti pomerne silnému vetru, ktoré sa skončilo tesne pred 2.km. Nasledovalo klesanie s meniacou sa intenzitou až po štvrtý kilometer. Dole kopcom nám to išlo super, ale občas sa do nás obul riadne silný bočný vietor. Potom to ale prišlo. Všetko čo sme doteraz naklesali sme si museli pekne vyšľapať. 900m dlhý kopec s prevýšením viac ako 70 metrov.
Na konci kopca ešte dve zákruty a opäť sme boli na cieľovej rovinke. Pre tímového jazdca to znamenalo koniec, pre nás len ďalší odškrtnutý kopec.
Samotný priebeh: nebojte sa, nebudem rozpisovať dopodrobna priebeh 5-hodinového závodu. To ako prebiehalo jedno kolo vo všeobecnosti som už rozpísal. Od začiatku sme šli v tempe (obzvlášť do kopca) s vedomím, že nás zrejme čaká dlhá štreka. Kedže už mam vyskúšané 3h na korčuliach vedel som, že ak sa nič vážne nestane, by som 5 hodín mal ísť jednoznačne bez prestávky. Jediný tým, ktorý nám ušiel a jednoducho sme ho nechali ísť, lebo by sme sa „zakúrili“ bola bruslárna. Píšem v množnom čísle, takže zo sólistov sme spolu ostali Martin Kuchař, Matej Krupka, Michal Král a ja. Duško žiaľ v druhom kole odpadol z balíka. Vraj mal v na konci 2. kola v tom kopci cez 180 a vedel, že musí ísť svoje. Stále sme šli relatívne voľne a Duško aj napriek tomu, že trénuje ako robot odpadol. Je pretrénovaný, tak snáď si dá voľno aspoň teraz. Michal Král odpadol cca niekde okolo 5. kola a potom sme spolu stabilne jazdili v trojici. Priebežne sme sa striedali, do kopca na konci kola sme väčšinou šli v pohode tempe a dalo sa zvládnuť. Najväčšou výhodou bola ale jazda z kopca. Tímy sa striedali vždy po jednom korčuliarovi a ten išiel skoro vždy sám naplno. Keď sme sa my pustili dole kopcom v trojici, išli sme oveľa rýchlejšie ako akýkoľvek jednotlivec s oveľa menšou námahou. Približne pred uplynutím 2 hodín sme dokonca predbehli samotnú bruslárnu. Následne nás dokonca aj Richard potiahol. To sme si na sólistov počínali vcelku slušne.
Bruslárna nám ale potom ďalšie kolo ušla. Približne po 3 hodinách sa Martinovi podarilo zavesiť na nejakého tímového korčuliara, ktorý nás predbiehal o kolo. Korčuliar z iného tímu bol ale vystriedaný niekým pomalším a a Martina sme ľahko docvakli. Situácia sa opakovala 90 min do cieľa. Aj som Martina chcel ísť naháňať, ale Matej povedal, že je ešte dlho do konca a aj tak ho znova vystrieda niekto pomalý (Martin sa totižto zavesil na tím, ktorému sme ako jednotlivci dali kolo), tak som si povedal, že sa to asi naozaj bude opakovať a i keď sa 90 min v korčuľovaní javí ako večnosť, vedel som, že na takto dlhej trati to zas až tak veľa nemusí byť. Martin sa nám ale potom vzdialil mimo dohľadu a vedel som, že zle je. Skúsili sme zabrať ale prišla na mňa kríza. Približne 60 min do konca sme s Matejom začali stúpať do kopca na konci kola a začal sa mi vzďaľovať. Neviem presne či mi chýbali fyzické ale psychické sily ale jedno viem isto, tak ma chodidlá v korčuliach neboleli ešte nikdy. Cítil som sa ako vo zveráku (vo všeobecnosti inak chodidlá boleli všetkých, ktorí sa rozhodli pre sólo kategóriu). Po vnútorných stehnách mi tiež začali behať mierne kŕče, ale nebolo to nič, cez čo by sa nedalo ísť. No už to je v keli, keď si pôjdem vlastné tempo, budem sa len trápiť. Tak som sa 2-3 kolá motkal, snažil sa prekusnúť bolenie chodidiel a udržať aspoň ako také tempo. Potom som si ale všimol, že sa Matej až tak nevzďaľuje, stále som ho mal na dohľad. Vcelku ma to s ohľadom na to ako som spomalil prekvapilo.
V hlave som si spočítal jedna a jedna a keď sa mi ten Matej až tak nevzďaloval, pozbieral som zvyšné silym a skúsil som ešte zamakať. Hneď v nasledovnom kopci som Mateja dobehol, keď som ho obiehal sa Matej posťažoval na kŕče, ja som pritakol, že „nápodobne“ a pokračoval som vo svojom tempe. Nepokúsil sa ma ani zachytiť. Keď som bol na vrchole kopca sa okolo mňa prehnal Ivan Ochrymčuk, korčuliar, ktorý je na miestnych pretekoch známy charakteristickou časovkárskou prilbou.
Využil som príležitosť a hneď som sa za neho zavesil. Časovo som sa prehupol do poslednej pol hodiny. Ivan síce vystriedal ale aj jeho kolegovia ma ochotne potiahli. Nabral som slušnú rýchlosť a Mateja som zachvíľu vôbec nemal na dohľad. Dúfal som, že mi už do 5 hodín výdu len dve kolá. Chalani z tímu Black Ice ma ochotne potiahli. Po dvoch kolách som ale cez cieľ prechádzal približne v čase 4:58 a tak som musel ísť ešte jedno kolo. Na starosť si ho z Black Ice vzal Ivan a potiahol ma ešte posledné kolo. Pred posledným kopcom som ho už ale pustil a odťapkal si to sám. Tušil som, že Matej už do ďalšieho kola pred 5. hod nestihol prejsť a tak mi už nič nehrozilo. Po 26 kolách som už toho mal úplne plné zuby.
Čo dodať na záver? GPS ukázalo 137km, je to jednoznačne najviac km ako som kedy naraz nakorčuľoval. 26 kôl by štandardne malo byť 140km, ale automoto trate sú asi merané v strede trate a tak tipujem, že sme si to každé kolo vnútornou stopou trošku skrátili. S druhým miestom som nadmieru spokojný, zaujmavá skúsenosť. Určite odporúčam pohľadať si tým a do Brna si ísť zajazdiť. Ak tím nenájdeš a chceš ísť solo, je to tiež možnosť a ak sa necítiš na 5h bez prestávky, nikto nevraví, že si nemôžeš dať aj 2 h prestávku. Bez prestávky sa ale určite nedá ísť bez priebežného občerstvenia. To mi zabezpečila Dada (Ninova manželka), tá mi podala každú hodinu podala v pomalších úsekoch predpripravený balíček. Za to som jej vďačný : ) . Bez nej by som určite musel zastaviť a stratil by som veľa času. Keď si to teda budete chcieť vyskúšať vkuse, určite myslite na support!
125mm kolieska
Celú 5-hodinovku som po prvom piatkovom rozkorčuľovaní šiel na 125mm kolieskach. Pri prvotnom testovaní sa mi na nich napríklad výborne prekladalo. Neviem prečo, ale mal som z toho dobrý pocit. Na okruhu, dole kopcom vo vysokej rýchlosti som ale s prekladaním mal trošku problém Musel som si na to trošku privyknúť, V neskoršej fáze to už ale bolo v pohode. Do kopca žiaden problém, možno aj preto, že bol tak strmý a bolo to vlastne úplne jedno. Pri testovaní v piatok na tréningu som z nich mal pocit, že sa ide oveľa lepšie dlhým sklzom a viem sa na nich tak celkovo lepšie zviezť. Zatiaľ to ale môže byť subjektívny pocit a taký placebo efekt, nechcem teda robiť predčasné závery. Čo sa týka väčšej výšky, neprechádzal som zo 4×110 ale z 3×110 a 1x 100. Na pôvodných korčuliach som bol teda ešte nižšie ako na 110mm a prechod nebol vôbec problém. Väčšiu výšku som cítil hlavne keď som bol vystretý, akonáhle som sa ale pokrčil do korčuliarskeho postoja, žiadnu zbytočnú výšku som necítil. Celkovo sa mi na nich korčuľovalo na 5 hodinovke super. Veľmi sa teším na ďalšie testovanie, ale už 2 mesiace bojujem s čudne opuchnutým členkom a nechcem to ďalej trápiť. Od Brna stoja teda korčule v kúte a venujem sa napr biku pri ktorom na členok nič netlačí.